Bez predsudkov za relaxom – slnko, voda, bronz (2. časť)

Leto sa nám pomaličky vytráca spred očí, už kvôli počasiu ani necítime jeho vôňu. Ale nebudeme si predsa zúfať, veď optimizmus nás napĺňa až po okraj. Až po okraj našich očakávaní ďalších horúcich letných dní, keď bude našim domovom voda a našim cieľom čistý relax. Z čoho si môžeme vybrať a čo sa nám priam ponúka k naplneniu nášho očakávania?

Voda, voda, vodička, ty si naša matička

Povinnosti a hlúposti nám niekedy nedovolia alebo skôr im nechceme dovoliť, aby nám umožnili vypnúť, vydýchnuť, spraviť to čo je každému človeku prirodzené – šmariť sa v horúcom lete do vody. Na výber máme prírodu so šľapkami na nohách pri vodnej nádrži či rybníku, kde cítime ten príťažlivý pocit zabárajúcich sa nôh do bahna, či poskakovanie po okruhliakoch, no a podrážka šľapiek pozná aj pivnú fľašku z dvanástky alebo aj zvyšky obrazovky z televízora. Veru kúpanie v prírodných jazerách nadchne milovníkov prírody, keď si môžu zahrádzať rybičky a tiež poteší naše deti a psov, ktorí sa dokážu v tomto prostredí dokonale vyšantiť. Nehovoriac o často peknom prostredí skalných brál (zväčša štrkovísk a lomov, vychutnajte si ten zvuk tatroviek a žeriavov papajúcich z našej Zeme). A čo taká žabka alebo nafukovacie koleso, to je relax. Tí skôr narodení možno s nostalgiou pospomínajú na hradené dedinské plieska v studených potokoch, ktoré nás ale neodrádzali od chytania rakov, rybiek, lariev potočníkov, ani od oblievania dievčat a prostoduchým vystrájaním. Tí neskôr narodení sa zas už tešia na svoje každoročné slané more, ktoré im prinavráti úsmev na tvári pri písaní slohovej práce, keď sa budú chváliť spolužiakom na tému „Môj najkrajší zážitok z prázdnin“. Aj tak si myslím, že slovenské moria stoja za to.

Ľudia sú však dnes už silno  pohodlní, zabárame sa do vlastných dlhov životu a tak tú jednoduchú radosť z vody nahradili kúpaliská, s gumeným obložením, striekajúcimi hríbikmi, tobogánmi, vírivkami. Máme strach zo slnka, ktorému pripisujeme hrôzu a nevídanú silu, a tak sa ho snažíme premôcť veľmi „zdravými“ krémami, najväčší fajnšmekri (ky) aj samoopaľovacími krémami. Ale ak toto dostávame na(pod) kožu, tak by sme to vložili aj do úst? Na týchto kúpaliskách sa troška vytratil ten duch, prečo tam vlastne chodíme, z bazénov sa stávajú aquaparky s horúcou vodou (a opadávajúcou kožou) a z nás frajeri, že mi na to máme. Chlapci spoznávajú anatómiu dievčat, na iných dievčatách zasa s úsmeškom „obdivujú“ ich zahalené nohy (P.S. doteraz celkom dobre nechápem fenoménu hanblivosti niektorých dievčat troška sa predviesť v plnej svojej kráse, pretože dievčatá, otvorte oči a pozrite čo všetko sa pri vode odhaľuje a snáď vidíte, že nie ste horšie!!! A že vás slnko nemá rado???? – Neverte tomu, ale verte sebe).

Termo voda – dar Zeme

Pomerne lukratívnou formou relaxu je čľapkanie sa a masírovanie v kúpeľoch. Keď si draho zacvakáte, očarí vás množstvo procedúr, ktorým len ťažko odolať. Avšak, zdanlivo moderné kúpele poznali už naše prababičky, keď sa ale nechodili močiť do vykachličkovaných miestností s osvetlením a výrivkami, saunami a vodopádmi. Tie poznali niečo lepšie – termálne jazierka, ktoré vystupujú zvnútra Zeme ako zväčša železité či sírne vody (ak neviete, tak sírne vody sú tie, čo robia okolo biele slizíky a pekne voňajú, ako pokazené vajcia). Takéto lukratívne pramene, ako sú napr. v Kalamenoch alebo Vyšných Ružbachoch, možno vychutnať aj dnes, ak sa neprejavil ľudský podnikateľský duch. A ja dávam 100 bodov práve tejto jednoduchej a pritom cennej alternatíve (predsa len, prírodzený odtok vody zabezpečuje rýchlejší odnos kožiek a šupiek zo zrobených nôh, ako v termálnych bedniach kúpalísk). Dvakrát ale platí, že tieto miesta sú pre všetkých a to aj pre našich súkmeňovcov po nás.

Na hladine po vlastných

Zatiaľ predsa len nie tak preferované  neplávanie, teda využitie vody na iné činnosti, patrí k troška zadumanej a efektívne nedôvtipnej človečej populácií. Troška ale zlyháva aj spoločnosť nedávajúca dostatok možností pre tento typ vyžitia sa, ktoré uvoľní naše zmysly a privedie nás do krajiny „čistej hlavy“, bez nervov, hluku, škripotu, crlíkania mobilu a rapčania krovinorezov. Reč je o športoch ako užívanie si vetra a kvapiek vo vlasoch na rýchlom motore člna, na lane vodných lyží či ak chcete, tak si ten motor pripnite aj na chrbát a fičíte. Romantické dušičky ale privítajú vodný bicykel či drevený člnok s dvomi veslami, ktorý nás nepripraví o radosť z vlniek, doluhlavých rybárov, pestrých rybárikov ani o neviditeľné potápky. Naopak si užijeme vánku v ušiach, spoločné zovretie, teplo tiel a možno aj bozkov (v takej zarastenej zátoke to funguje). Odvážnejší môžu prekonať svoj strach aj lyžovaním z balóna či len takým lehárom na nafukovačke. Človek ešte stále veľmi málo pozná vodu a jej silu, veľmi málo vieme o tom, ako sa robí zábava, akcia, romantika. A len pomaly si zvykáme na nové možnosti. Možno však aj vďaka tomu môžeme obdivovať na našich vodách toľko lietajúcich potvoriek.

Tečúce chodníky: tak blízko, a predsa tak neznáme

Len málo priaznivcov turistiky podľahlo veľmi vkusnej a pomerne nenáročnej alternatíve pohybu, kedy odbremeníme naše nohy a nechávame sa unášať prúdom riek po horských dolinách, prielomoch, meandroch či hlbokých tíšinách. Fanúšikovia, ktorí si hovoria aj vodáci, mi iste dajú za pravdu, že vyskúšať si to stojí zato a pocit chcenia vrátiť sa späť sa jednoducho nedá prehliadnuť. Na Slovensku je naozaj na výber možstvo vôd, ktoré možno prebrázdiť na kajaku, kanoe či raftoch, možno si zvoliť rôzne modely, veľkosti, samozrejme s ohľadom na miestne pomery vybavenosti pre cestovný ruch (dostupnosť lodiek v požičovniach), ale môžeme si tiež takýto materiálik zakúpiť, čo by ale chcelo minimálne silného sponzora. Slovensko priam prekvitá vodami a vybrať si preto nebude problém. Stačí jednoducho preštudovať mapu (a lepšie skúsenosti vodákov), popozerať si kúskovanie rieky nádržami a zapojiť zdravý rozum, ktorým zistíme hĺbku vody. Najobľúbenejšia rieka Hron, možno poskytne pokojnú jazdu, no prechody cez veľké mestá a betónové múry nemusia byť oku lahodiace. Preto Iste stojí zato dať si také lužné lesy na Morave, Ipli, Bodrogu, či atraktívne prielomy Dunajca a Hornádu. Dobrodruhovia ale vyhľadajú skôr menšie toky v peknej prírode, kde je to na úzkej a kľukatej rieke často dokonalý zážitok. Každý vodák na kanoe zistil, že byť háčikom pred valiacimi sa vlnami nie je ľahké a že kamene nám dodávajú strach do žíl. Ale voda je voda, nič len voda, tekutina (možno trocha plazmatická), preniknuteľná, mokrá a …… osviežujúca. Vodáci vidia svet zdola, turisti zhora, a práve preto, ak sa chcete pozrieť na prírodu inými očami, vyskúšajte to. Vidieť zblízka nastražené volavky, drzé čajky, pátrajúce bociany či dierkové brehule stojí zato. Aj keď sa občas prevrtnete a schladíte.

Tých, ktorí sa neradi vyzliekajú, iste poteší plavba na pltiach, ktorej domovom sú najmä rieky Dunajec, Váh a Orava. Jazda s goralskými alebo jánošíkovskými náčelníkmi má svoje čaro, aj keď ťažkú prácu pôvodných pltníkov vieme a chceme dnes už len veľmi ťažko doceniť (a asi ju ani nepoznáme). Aj tu sa dostal boj o moc, ten čo ovládol naše ja.

Ťahanice spod vody

V tienistých zátokách, na tichých miestach posedávajúc, striehnu rybári. Udice podopreté na moderné signalizačné stojany, v pokoji popíjajú pivko vo svojej brehovej chatke alebo vylihujú v motorovom člne či aute. Tento šport-relax, ktorému prischlo tvrdenie športovný rybolov, prekonal závratné zmeny a dnes je výsadov často prachatých pupkatých ujkov s dôrazom o prestíž. Zanietení rybári, ktorí majú radosť z pobytu pri vode a cítia akési zadosťučinenie za to, že mohli splynúť s prírodou v jedno, prežívajú v opojení spomienok na svojho deda – vášnivého rybára, ktorý ich k tomuto naviedol. Ale predsa len, už to nie sú lieskové prútiky so silonom, na konci ktorého sa hompáľa háčik s červíkom a ktorý je držaný ruka v ruke smejúcim sa chlapcom v trenírkach, ktorý potajme, aby ho nik nevidel (lebo veď bol ako sa dnes povie „načierno“ – možno by ho páni aj dnes nazvali nezmyselne pytliakom) nahadzuje na pstruhy. Rybačka už prestáva mať príchuť dediny a rybári prestávajú byť milovníkmi prírody (veď predsa ten pravý prírodniar si odpad vezme so sebou). Preto v dnešných nemilosrdných časoch klobúk dolu pred poctivými rybármi, ktorých to naučila sama príroda. No a vieme aj, že najlepšími kamarátmi rybárov sú na riekach kormorány a vydry, na jazerách zasa volavky a na rybníku rybárik. Rybárstvo je pre mnohých kontroverzné, tak ako poľovníctvo, zber čučoriedok, húb, zhodov. Významu týchto vecí však verím, lebo nám ich zanechali ľudia, čo jednoducho vedeli, o čom sa to Slovensko točí.

Všetko je v poháriku…

Hovorí sa, že vo víne je pravda. Ale nielen to sa skrýva v pohári. Tiež sú tam dušičky všetkých tých, ktorých vodník zniesol zo sveta a uložil si ich ako svoje trofeje. Vodníci, hoci na nich neveríte, striehnu a čakajú na tých, čo hádžu do vody odpadky, bezhlavo rúbu brehové porasty, neplatia pokuty za porušovanie zákonov o životnom prostredí, chytajú ryby elektrinou či umývajú pri riečke svoje nóbl autá. Ich dušičky skryté v pohári si vás vtedy ľahko stiahnu a len kruhy prezradia, že rozprávkam treba veriť aj dnes. A vtedy pochopíte, že tak ako bola soľ cennejšia ako zlato, tak je aj voda cennejšia ako ropa.