Čakáreň plná supov alebo od ľudí k ľuďom

Rád by som sa tu podelil o zopár myšlienok, ktoré ma dnes (ne)nechali tradične apatickým pri (ne)erárnom dni v meste. Šiel som ráno k očnej, nakoľko prešli 3 roky a moje puklice na nose mi vykazujú mierne opotrebenie (asi z toho, čo denne vidím). Vedel som, že na očné treba chodiť skoro, no moja ležérnosť ma zdržala o pol hodiny a dovalil som sa do čakárne, kde bolo tichúčko, napätúčko. Niečo sa zmenilo. To som zistil, keď som po 15 minútach státia začul z dverí: „Číslo jeden.“ No aha, zjavne tu už makajú dobrých 5 minút. Nakoľko som prišiel i tak trocha neskoro, netušil som, čo to číslo znamená, keď už bol otvorený sklep takmer 2 hodiny, nechcelo sa mi akosi nič, tak som si povedal, tak zajtra a skôr, takže v piatok.

Ide sa na vec alebo ako so spacákom za časovými zľavami na oči

Piatok, 6.40h, stojím pred zatvorenými dverami pri vstupe do čakárne. No, však som sa snažil, ale kto za to môže, že ľudia okrem hypermarketových megazliav využívajú spacáky aj pri návšteve očnej? No nič to, len 6 ľudí predo mnou. Nakoľko je to detská očná (áno, dávno som po 20.tke), tie deti asi stoja s rodičmi, čiže 6/2,niečo..hm, tak 3. na rade budem. Super. 7h, milá sestrička odkiaľsi doklusala. Kto by vtedy tušil, že mám vytiahnuť tvár supa? Odomkla, vošla a za ňou my všetky brylaté kačiatka. Zmizla v ďalších dverách už svojej kancelárie. My sme sa roztrúsili po supiarni. Hovorím si, dobre, sú tu deti, nejaká babka, obézna pani, tak nech si sadnú, postojím, spočítam okná paneláku naproti, pokukám všetkým do tvárí, spočítam im lupiny. Nakoľko prešlo 5 minút, zažiadalo sa mi čupnúť si. Chyba. Mal som dávno rozmýšľať, ako to tu beží.

Sestrička vyletela zo svojej obrnenej kancelárie, asi vedela, prečo tak valí. V ruke niesla krabičku, v nej čosi, BeBe dobré ráno? Prd. „Každý si vezme jeden žetón, budeme volať postupne.“ Aha, no že dobre, asi si mám ísť zobrať vstupenku. Sakra, prečo čupím, to musím najskôr aktivizovať pákové efekty v končatinách, aby som sa postavil a potom kinetiku na dorútenie sa k BeBe s číselkami. V čase príletu ku stolíku niekde pri vchode do supiarne, som zočil smutný výraz žetóniku číslo 9. Zpočiatku som myslel, že tie bodky asi ešte spia a nepremiestnili sa k ala 6tke. Figu, 9. Počkať, hej ľudia, kde mám svoju 3? Pomyslel som si. Spomínal so, že som občas apatický? Žiaľ bohu. Stojím, kukám, ako ma 2 bodyguardi masírujú svojimi telami so žetónikom v ruke, zjavne celí šťastní. Došlo mi, že som bol práve predbehnutý, okradnutý o čas, oslabený o energiu v nohách, nakoľko opäť všetky supy obsadili všetky bidielka supiarne a mne ostal kútik na státie.

Sestrička začala volať, číslo 1, po 10 minútach číslo 3. Znelo to ako, že sa hráme na nemáme radi párne čísla? Začal som mať rád tú hru dovtedy, kým sme sa netešili na 7čku, prišla 6. Zjavne chýbajúce žetóny (čo ich niekto kradne?…alebo keď len do 6…deti sú najlepší agenti…) došli a nastala tvrdá matika. Ale no, tak ide to dnes rýchlo, tí čo ma predbehli, nech sa nabažia, ja mám psychyčku silnú. Zjavne to maminám tých ookuliarovaných detí dobre padne. Moje ookuliarovanie začalo mať iné dimenzie, začal som sociologiť a psychiatričniť.

Supia spravodlivosť sa učí podvedome

Čo sú to za ľudia? Vedia, že som bol pred nimi, zjavne videli, že som prišiel po žetón neskôr, no nikomu nenapadlo, že mi podá skutočné číslo priliehajúce môjmu poradiu. Sedia so zjavným kľudom, občas sa na mňa pozrú, nevykazujú známky výrazu „prepáč, ale moje mladé by tu tak dlho nevydržalo, dopraj nám nádskok.“ Nevykazujú známky zahanbenia, že človeka predbehli, okradli tým o čas. Výsledok? Keby som mal svoje skutočné číslo, bol by som o 2hodiny skôr vybavený. Nevadí. Čo tam po čase. Iná vec ma trápi. Deti tých dospelých, ktorí ich tam viedli za ruku, nemôžu si pripadať blbo, keď videli, ako sa ich rodičia (zrejme) vrhajú po žetónoch? Rodičom je jedno, že deti podvedome nasávajú ich supiu spravodlivosť? Podvedome pociťujú zdesenie z priestorov nemocničných, keď v nich zakaždým cítia napätie po podobných udalostiach a odpor k podobným situáciam? Mal som sa ozvať a hádzať sa o zem, kým mi nedajú moje správne BeBe číslo?

Znamená to niečo, že všetci okrem mňa v čakárni (z dospelých) sú ženského pohlavia? Mohol som sa ozvať, vyčistiť okrídlencom žalúdky, zahrať typickú scénu čakární..“Čo sa predbiehate?“ Nechcelo sa mi. Nie, že by som toho nebol schopný, chcel som si dať na čas zanalyzovať mimiku tvárí zúčasnených. Sú schopní mať takéto fasády a bez žalúdkonapínania poťahovať protivné nitky ľudských rozbušiek? To už sú takí mimicky vytrénovaní? Ženie ich tak čas? Chcú čo najskôr odkopnúť bambulatá prázdninovať a hrnú sa za prácou? Majú predikciu boľavých zadkov a skúseností, preto klamú? Najlepšie sú fakt deti, vďaka jednému, čo behalo po celej supiarni s akousi hračkou a realizovalo neviditeľné pohybové fantázie, mi ušiel čas rýchlejšie.  Zato bolo v čakárni zjavne tichúčko, napätúčko. Načo?

O nič nejde(?), „smiešny“ logistický problém jemnej dôstojnosti

Povedal som zopár dojmov sestričke, potom doktorke, navrhol riešenia (menný zoznam, rozdávanie pri vchode). Áno, je to len „logistický problémik“ danej čakárne, mne v podstate nič nevadilo, len opäť tá malá škrupula ľudskej psychológie a hrabkania pre seba. Alebo pudu sebazáchovy? Áno, hnevá ma ten moment nevšímania si druhých, hnania sa. Tu by si asi hodila hláška pani Kolníkovej zo Ženského oddelenia: „Moj prvý muž Lojzo, len tak umrel, ani sa mu nescelo a už ho nebolo.“ Chceme chcením niekde zbytočne sebecky utekať?

K tejto nenápadnej laickej sonde ľudského behaviorizmu a spoločenskej úrovne ma napadajú ešte 2 skutočnosti. V čase ex post T +3 dni som začal rozmýšľať nad výcvikom v aerodynamickom tuneli. A to druhé? Opäť použijem láskavú skrytú iróniu pani Kolníkovej: „Vždycky som scela ísť do Starej Ľubovne, ja vím, že tam není ani prd…ono vlastne ani není doležité, čo tam je, kde sceme ít, ale dolejžitejšie bude dostat sa tam.“ Trochu zaoponujem resp. potvrdím iróniu v slovách(?), ak poviem, všímajme si viac, čo je tam, kde ideme.