Čo ja vlastne ešte smiem?
Mám strašnú chuť vykričať sa do sveta a povedať, že človek nemá periférne videnie pri svojich natvrdlých názoroch, že naše konanie je iba hŕstka zúfalých počinov pochovávajúcich krvopotne vybudované práva a spoločenské pravidlá, že pri rozmýšľaní nám kvapká na mozgy kyselina a rozožiera náš mozog až na samotné srdce a že schopnosť človeka zotrvať na najvyššom stupni inteligenčného rebríčka sa pomaličky rúca vďaka neúmernému spolužitiu prítomna a budúcna. Zbytočne ale kričať nad týmito vznikjúcimi pravdami, keďže som to tiež ja, človek. Radšej sa tak, ako plánujete aj vy, pokúsim viesť veci na pravú mieru, ale to až v budúcne, ktoré už teraz klope na dvere.
Vydedenci prírody
Stala sa vám u nás táká vec, že pozemky, ktoré slúžili ľuďom (zväčša mešťanom) na stanovačky, príjemné opekačky s rodinou, kde sa deti mohli dosýta vyšantiť a vyzabávať v čistom a pokojnom lesnom prostredí, sa zo dňa na deň premenili na duchaplné plochy súkromného vlastníctva. Keď som to predýchal a odmodrel, začal som vám ja takto rozmýšľať:
1. Sú obce, kde si prírodu vážia a preto, ako odmenu, ju verejne ponúkajú životu – teda človeku (lebo človek, to je svet, bez človeka by ani vesmír nemal zmysel). Ten ju ohľaduplne (až na idiotov) využíva, pretože cíti potrebu pochváliť sa týmto pekným miestom aj svojim známym. Šikovné to vedenie obce.
2. Potom sú obce, kde si prírodu vážia a preto, ako odmenu, ju verejne neponúkajú človeku, pretože sú tu ešte pozostatky toho, čo človek už dávno pochoval – slatinné lúky, mokrade, pralesy, …. . Ale napriek tomu sa aj sem dobrých ľudí veľa zmestí.
3. Sú obce, ktoré si prírodu nevážia a preto človeku nepripravia lepšie miesto pre život, nepokosia mu lúku, nedajú lavičku, nespravia propagáciu. Tieto obce patria aj do kategórie tzv. neandertálskeho starostovania. Bežný obraz rozvoja vidieka u nás.
4. Sú tiež obce, ktoré poznajú ľudí, ktorí poznajú notárov a tí poznajú zákony (aj keď sa tvária, že nie) a s nimi aj vedia, ktorý dedo je hlupák a ktorá babka má sklerózu. V týchto obciach si papalášikovia odkúpia pozemky a cestovný ruch je nenávratne zahnitý do zeme biedy.
5. A sú aj obce, ktoré poznajú ľudia, ktorým sa zapáčilo na niekdajšej stanovačke a tak si pozemok odkúpia. Nezabudnú však na svoje radosti a preto naďalej ponúknu toto miesto cudzím deťom na hranie. Všetko najlepšie takýmto ľuďom, rozmnožujte sa rýchlejšie.
Zhrňme si: človek prestáva môcť chodiť ku rieke, lebo tráva je niekoho. Prestáva môcť stanovať, lebo lúky sú niekoho. Stáva sa vydedencom prírody, bielym koňom v čiernom svete, rozbúrencom vlastného tela, neumlčaného, neukojeného a predsa uviazaného o „dovolené“ miesta. Stáva sa hladným Afričanom na kopách klenotov, smädným oslom pod búrkovými mrakmi a slepým okom na pávom chvoste. Ostáva mu len úzka cesta pomedzi pláne kapitalizmu, cesta, na konci ktorej je koniec.
Rozmery povšimnutia
Niektorí ľudia sa zamyslia, otvoria oči a pouvažujú. Nad príčinami, dôsledkami. Pouvažujú a všimnú si len také maličkosti, akože nie sú peniaze a zrazu sa stavajú domy, akože nie je ako a čas a zrazu majú bociany namiesto jednej podložky dve nové, akože nedá sa a zrazu sú platy nižšie, akože akože akože. Ak si toto človek všimne, tak máme nádej. Máme nádej dokázať, že nechceme odísť zo Slovenska, z banánovej republiky bez platnosti zákonov, z republiky zbytočností, malicherností a hlúpostí, kde sa neriešia veci na mieru ľudu, ale skôr, aby pasovali najväčšiemu sudu. Ale, sú ľudia, ktorí sa nezamyslia a nevšimnú si. Sú takí, ktorí vidia pri pohľade na pohorie s kompletne zrúbanými lesmi ten jeden strom čo ostal a neváhajú si ho s úsmevom fotiť a radovať sa, v akej krásnej prírode sú. Sú takí, ktorí nevedia čo sa deje okolo, keď majú plné bruško. Sú príživníci, slepci, blázni, stratoši, strachopudi, zbabelci, trdlá, zatvrdlíci, bujóni. Na všetkých čaká naša ľudská spoločnosť s otvorenou náručou, po všetkých sa dopytujeme v našom rozmaznaní. Usmievame sa jeden na druhého bez potuchy o duchaprítomnosti požierača nášho úsmevu. Milujeme náš tieň, aj keď patrí druhému.
Všímavosť je cesta k poznaniu, poznanie je cesta k nádeji na zmenu, nádej na zmenu je cieľom zachovania pre naše deti.