Jeden starý strom, dlhý život v ňom

V tomto článku by som sa chcel prihovoriť, lepšie povedané povedať isté súvislosti, ktoré vyplývajú zo stromov – áno, z obyčajných stromov. Z tých stromov, ktoré rastú okolo nás a ktorých prítomnosť považujeme za normálnu, bežnú, zbytočnú, nebezpečnú, nevyhnutnú, jednoducho o ich prítomnosti nerozmýšľame vôbec, alebo aj rozmýšľame až príliš. Niekedy dokonca kvôli týmto „obyčajným drevám“ nemôžeme ani spať.

Je leto, ktoré sa prehupuje už do svojej druhej polovice. A tak ako každý rok, neminuli nás búrky, lokálne záplavy, veterné smršte. A úprimne: povedzme si, nie je veternej smršte bez toho, aby sme sa v správach nedopočuli alebo aby sme na vlastné oči nevideli (snáď aj na vlastnej koži nepocítili), že rozzúrené živly sa opäť raz zaplietli do strapatých korún majestátnych stromov, ktoré ľahko zdolali. A my sa hneváme, soptíme, plačeme, nadávame – na koho vlastne, kto je vinný, kto je za tým? Aj o tom vám dnes niečo porozprávam.

Taký strom je jednoduchý tvor. Áno, hovorím tvor, pretože hoci si mnohý myslia, že je to len neživý kolos, je to živý organizmus, rovnako ako ostatné rastliny, ako huby či živočíchy. Nie je to nič – len drevo a listy, a predsa je to oveľa viac. V strome môžeme vidieť ohromnú silu, ohromnú životnú energiu, ktorá je dostatočne mocná na premenu maličkého (napr. jabloňového) semienka na obrovský útvar. Cítiť tú energiu a načerpať z nej aj pre seba, môže každý z nás – stačí objať jeho mohutné telo a popočúvať tok spoločných životov. Môžeme v ňom vidieť svoju rodinu, svojich starých rodičov, ktorí posedávajúc na lavičke pod starým orechom pozorovali, ako ich záhradka prekvitá, ako ich život pomaličky plynie ku dňu, kedy sa aj oni stanú etapou. Etapou, ktorú tento orech pozoruje už mnohé desaťročia či až storočia. Môžeme na ňom pozorovať deti, ktoré sedia na jeho mocných „rukách“ a tešia sa z prázdnin.

Môžeme cítiť tú omamnú vôňu kvetov (i keď pre orech to nie je ideálny príklad – skôr taká čerešňa či agát), čistého vzduchu či počúvať bzukot včiel. Alebo len tak sedieť a pozorovať stehlíky pri stavbe hniezda, začo sa nám odvďačia usilovným spevom. Alebo si len tak s dedkom na lavičke pochutnávať na jeho plodoch. Tento strom nás prerastie. Pamätá si, ako dedo karhal nášho otca, pamätá si naše prvé objavy sveta, prvé kroky, prvé lásky. Pamätá si strely, tanky, plač a strach ľudí pri vojnách, pamätá si hrdinstvo povstalcov. Pamätá si to, čo sme nezažili, a aj to, čo zažijú naše deti. Aj on raz podľahne, aj jeho kmeň sa raz zmení na prach. Kedy to bude, záleží aj na nás. Človek môže ovplyvniť takmer všetko.

Keď ešte ľudia vedeli, na čo slúžia veci okolo nich, vedeli, že svoje životné prostredie ostane zachované aj so všetkými úžitkami iba vtedy, ak si ho zachovajú. Okolo ciest vtedy povysádzali rady čerešní, višní, orechov, jabloní, sliviek a hrušiek, z ktorých sme ešte aj my ako malí chlapci mohli oberať sladké plody. Dnes už sú tieto stromy staré, rokmi polámané, torzá obrastené šípmi a burinou. A nových – akosi niet, akosi človek už nemá potrebu pracovať, zveľaďovať svoje prostredie. Už nechce mať radosť s úžitku druhých, už žije len pre seba. Okolo nových ciest sú vysadené okrasné kríčky, šľachtené stromy (aby náhodou nevyrástli a nezmocneli, čo ak by niekoho zabili!?!). Polia už nezdobia vetrolamy, ale protihlukové steny, záhrady už nehostia hniezdiace vtáky a ježkov, ale pávy a pštrosy. Miesta, na ktorých starí rodičia nechávali svoj pot a mozole, tam, kde si pestovali na terasovitých políčkach svoj život, tam, kde vznikali remízky a pásy rozmanitých krovín, v spleti ovocných stromov rozptýlených krajinou, tam akoby zastal čas.

Dnes by sme tam darmo hľadali niečo iné, ako vysokú nepokosenú trávu, bez byliniek, bez možnosti prechodu. Dnes tam už neuvidíme krčiace sa babky, bečiace stáda oviec, škvrnité poskakujúce srnky. Dnes tam nájdeme snáď len železné koly s vyrúbanými krovinami (tvaru obdĺžnika, viete o čom hovorím), a kdesi v kúte lavičku pod ochranou v tieni stromu – ten tieň je nám dosť dobrý! Z polí postupne vymizli starí mohutní velikáni a objavujeme ich v pekne urovnaných siahoviciach pri novodomoch, ktorých cestu pozná len malý traktorík a nepodarený zákon. A s velikánmi samozrejme zmizol aj život, rozplynula sa predstava o trvalo udržateľnom spôsobe života. Zmizlo to, čo si ceníme najmenej – úcta k vlastným predkom.

Súčasný svet nás núti rozmýšľať inak ako kedysi. Naša ľahostajnosť k veciam verejným nás balamúti dočasným uspokojením bez toho, aby sme mysleli na budúcnosť ostatných. V súčasnosti platí, že výrub stromov má na Slovensku v kompetencií obec (do obvodu kmeňa 40 cm). Je to normálne??? Lebo kto je to obec? Starosta + poslanci, inak povedané starosta + jeho blízky kamaráti, väčšinou tlačiaci sa do tesných partií. To znamená, že strom nemá žiadne slovo. Nemá slovo stará lipa proti presmradenej paničke, ktorej sa nechce hrabať lístie (veď predsa v dedine sa všetci poznajú a nepriateľov sa robiť si neoplatí). Nemá slovo breza proti argumentu alergie. Nemá slovo smrek voči mrzkým susedovcom. Nemá slovo žiadny strom, proti ľudskej hube, proti všeľudskej hlúposti. Tak musia z ciest ustupovať lipy, brezy, topole, jasene. V lepšom prípade z nich šikovní „odborníci“ vedia vymodelovať celkom nevzhľadnú metlu či pahýlik na vyschnutie. A rady krásnych ihličnanov musia ustúpiť vysychajúcemu „stromoradiu“ tují, kultivovaných javorov či japonských višní. Zväčša však ničomu, keď tak, tak betónu. Druhá vec (okrem povýšenia obce na Boha) je podobná – povýšenie človeka, ktorý zrazu získal pozemok (iste bol rád, veď doteraz sa oň tak zodpovedne staral!), na neobmedzenú bytosť, ktorá si môže zničiť všetko, čo na tom „jeho“ pozemku je. A nepotrebuje ani papiere, ani rozum. No a do tretice, hlúposť nad hlúposť – ako inak by sme nazvali zrezanie stromu kvôli nevedomosti? Chcieť rezať toho mladíka, ktorí ešte nestihol spevnieť, lebo spadne na suseda? Či pri každej búrke rozmýšľať, na ktorú stranu ten strom spadne? Je vlastne správne, že strom, ktorí prežil aj našich prarodičov, nemá svoje právo, právo na zodpovedných posudzovateľov? Právo na uchovanie tejto pamiatky pre ďalšie generácie, pre hniezdiace vtáky, pre pohodu vlastného oka…… .

Mnohí sme si už zakúsili, aké je to, prísť o blízkeho človeka, keď po búrke neostal ležať na zemi len mohutný konár, ale aj on. Tieto udalosti sú smutné, ale môžeme sa hnevať na stromy? Alebo by sme sa skôr mali hnevať na seba, že sme tento strom neorezali, alebo dokonca nezrezali? Poviete si, že doteraz som tu bol za niečo iné, ako výrez stromov. Pravda je, že som za rozum a za srdce. Človek by mal mať vlastný rozum, mal by vedieť posúdiť, či je strom nebezpečný. Lebo strom nikdy za nič nemôže. Strom sa naučil rásť tak, ako ho núti jeho prirodzenosť, rásť do výšky, zmohutnieť, tvoriť ochranu a priestor pre najrozmanitejší život. Strom nemôže za búrku, nemôže za to že je starý, ani za to že mu počas života postupne odumierajú konáre. Ale zasa treba sa pozrieť na stromy aj z druhej strany. Koľkým už zachránili život? Koľkí z nás už nie sú medzi nami, nebyť stromu, ktorí sa pevnými koreňmi upínal v skalnej štrbine a zachytil naše padajúce telo. Koľkí z nás už našli pod stromom útočisko pred silným dažďom, koľkých už osviežili jeho šťavnaté plody a pookriali v sparnom dni pod jeho košatou korunou? A niektorých už ušetril aj spod ostrých zubov nevrlého psa, či dokonca nahnevaného medveďa.

Tuším, že človek si uvedomuje svoju súčasnú situáciu. Možno len chcem, aby som to tušil. Ako by som ale nemohol veriť v ľudí? Verím obom, stromom aj ľuďom. Toto sú totiž dva tvory, ktoré jednoducho tvoria život. Navzájom potrebujú svoju pomoc, navzájom sú si podobní, a tak úzko spätí. Tak, ako je spolu spätí zaľúbení párik, vyznávajúci si lásku, keď opretí o vráskavú kôru starého duba dúfajú, že ich láska potrvá aspoň toľko, koľko nocí už tento dub ochraňuje všetko to, čo sa cíti byť v jeho náručí bezpečné. Áno, strom poskytuje bezpečie, ale aj rešpekt. Nedokáže však odolať náporu a tak ako aj človek, dokáže aj on vyroniť slzu. Touto slzou si ale zároveň hojí svoje rany, až dovtedy, kým nie sú večné. A potom môžeme len ťažko čakať, že do týždňa bude rovnaký, ako predtým, že vyrastie ako púpava. On sa v svojej kráse totiž ukáže (ak sa ukáže) až našim vnukom. Ale to už bude na Zemi prebiehať celkom iný príbeh.