Posledný deň roka, diviaky, hrad a skrýše

Porozprávam prosto o malom výlete, pár fotkách a trochu podumám o význame samoty. Nakoľko bol včera posledný deň roka, mal som chuť ho stráviť inak než inokedy. Prečo? Neviem. Zhodou náhod testujem smartphone a hľadal som nedávno najvhodnejší program pre geocaching, čo je hľadanie skrýš podľa GPS súradníc a zároveň príjemná rodinná možnosť strávenia času, tak sa to aj hodilo. Preto po flexibilnej dohode s kolegom Martesom deň predtým sme sa rozhodli, že vhupneme do neďalekej prírody, zlepšíme kondičku, odskúšame prístroje, pohľadáme skrýše a v najlepšom odfotíme aj dáku zver, či si len pofilozofujeme. Krajinka sa nám cez noc aj pocukrovala.

Vyrážame…

Zacielenie: 20 km túrka, smer Lietavský hrad od Žiliny po ekoskanzen v Lietavskej Svinnej. Nakoľko onedlho (je otázne, ako je slovo onedlho relatívne) bude túto oblasť križovať plánovaná diaľnica, nie je odveci si vychutnať tú pomaly zaľudňujúcu sa oblasť v tichosti jej zvyšku.

Ráno od 8h sme cez Bánovú vyrazili k jej cintorínu, kde bola prvá skrýša. Jej nájdením povzbudení sme nabrali smer krížom cez porasty stromov do Lietavy. Kolega opäť prevetral slovník vybraných slov, nakoľko ho tlačili a zahrievali topánky a spodky, či nezahrievali zabudnuté rukavice. Taktiež nezabudol oneskorene okomentovať moje minútové meškanie. Zjavne testoval moje odhodlanie pozitívnejšieho pohľadu na svet  po minulotýždňovej meditácii. Zabudol som spomenúť, že je vyštudovaný „lesník“, takže som sa spoliehal na to, že mne „ekonómovi“ aj trocha povysvetľuje čo to o prírode. Čosi ho vnútorne tlačilo. Podvedome.

Filozofiarňa

Pravdaže, človek nadáva na to, kde ho tlačí topánka.

Preto sa asi časť komunikácie niesla v znení filozofania o ženách. Neviem, či to veru spĺňalo náležitosti filozofovania, ale aspoň sme dospeli k emočnému vyvrcholeniu, keď na moje technicky zamerané myšlienky na krásu zobrazovania GPS kompasu a geomapy smartphonom, kolega odpovedal definitívne:

„Kašlem ti na to, ja chcem ženu“.

Preto v prípade záujmu o lesníka tesne po VŠ, žijúceho neďaleko Žiliny, milujúceho outdoorové aktivity, píšúceho texty pre hudobné skupiny, vraj optimistu ale so slovníkom otráveného nateraz samotára, píšte na obáločku (hore na stránke pri jazykových verziách .

Interná úvaha

O samote. Ono tá prítomnosť v chladnej bielej prírode, kde idete polhodinu lesom a lúkou a nikde ani stopa po človeku, chvíľami obchadzajúc postriežky a  pod nimi vidiac stopy srniek a diviakov križujúc tie naše cestičky, vŕzga vám mokrý sneh pod nohami, inhalujete vodu, sem-tam sa zaboríte, občasto aj pokĺznete…človeka v úplnej prostote zadýchanej mysle napadne jedno- samota. Čo to je a prečo je atribútom života človeka? Prečo v deň radostí a šalenia sa v hlučnej spoločnosti s destilátom v ruke, my šlapeme 20km snehom vo vyľudnenom trocha Warcraftovskom prostredí, v tichu zaťahujúcej sa oblohy, z ktorej začína sypať? Šla ma napadnúť mohutne inteligentná myšlienka. Na to Martes zahlásil: „Buď ticho, lebo ju nenájdeme.“ Neviem, či som nahlas rozmýšľal alebo skrýša môže utiecť, ale zjavne vidno, že kým ja som rozmýšľal, Martes hľadal.

Geocaching naplno

Ako som nedomyslel myšlienku o samote, nenašla sa druhá keška. A veď nevadí, prehĺbme si pokoru. No aj keď i po pol hodine hľadania by sme ju museli prehlbovať, Martesove do rrrrriti odkiaľsi zlesa neindikovalo zjavné nájdenie pokladu. Možno len exkrementálneho. Nepovzbudený touto skrýšou som mal obavy oznámiť, že sa k tretej ideme trocha predierať chraštím.

Vrátil som sa k úvahám, kým si kolega kdesi urval kus palice na podopieranie sa a okresal ju nožom. Neutekáme prirodzene ako zvieratá pred rachotom intuitívne hlbšie do ticha, bezpečnosti, čerstvého vzduchu nespoločnosti, vyvážiť si pocity minulých týždňov alebo snáď dákej podvedomej emočnej deprivácie ako následok straty jednej dobrej duše? Zjavne mi myšlienky začali pripomínať blednúce farby prírody. Opäť ma vyrušil Martes, keď ma upozornil, že kúsok od nás prebehne tlupa diviakov.

Vyzerali tak šťastne. Klub divočákov sa takmer potichu prehnal prisneženým lesom. Valili ako o život, ani si nás nevšimli. Možno šprintovali do Lietavy na výpredaj pyrotechnického priemyslu. Neviem, každopádne zážitok, ani som nestihol vytiahnuť foťák a boli preč. Ale zanechali stopy.

Od postriežky ku postriežke

Chvíľu ich sledujúc, no vidiac, že ich sledovaním by sme si len natrhli oblečenie, vzdali sme to a poobdivovali trocha priľahlé postriežky. Samota a postriežka. Nie je postriežka chrámom samoty? Jej vyvýšenie neevokuje získanie nadhľadu na sledovanie zveri? V samote sledovať samotných či tlupy? V podstate vlastne väčšinou tlupy srniek, laní, diviakov? Nie sú posiedky filozofiarne o načúvaní radám z prírody? Iste, sú to búdky pre prírodných voyeurov, možno i miesta streľby, paradoxne i ochrany, no i dumania.

Život postriežky

„Kde je tretia keša?“ Martes ako vždy zahulvátil a hľadali sme, až sme našli. I keď ten lesík pripomínal kadečo, opäť povzbudení nájdením sme ale radšej zrýchlili chôdzu a došli do Lietavy.

Prírodné výtvory

Stretli sme cestou aj nejaký pár so psom na štyroch nohách a petardujúce decká. Nejako málo ľudí, nie? Pri nádhernom kostolíku sme pohľadali ďalšiu skrýšu a nastávajúcou zastávkou bol hrad Lietava. Zjavne sme šli v protismere oblačna, takže sa aj trocha rozjasnilo.

Je zaujímavé, že čím sme sa blížili k hradu a stúpali sme, tak sme začali stretať viac a viac ľudí, najskôr ujkov práve sa potužujúcich ohnivou tekutinou, potom pár s červenými nosmi, šantiace deti s mamou, skupinu vypúšťajúcu lampión z hradného nádvoria, uťahané devy pravdepodobne s frajermi vystupujúc šmykľavým svahom so sklenenou fľašou priehľadnej tekutiny pod pazuchou.

Lietavský hrad

Po navštívení lúky a nájdení kešky neďaleko hradu, kde som asi pred 15 rokmi so Saleziánmi získaval bobríkov odvahy za polnočný beh na hrad po indície, šplhanie na skalu s lanami, so stanovaním a udržiavaním ohňa či open-air omšou na lúčke (existujú ešte vôbec tieto aktivity?), zbehli sme do neďalekej Lietavskej Svinnej, kde sme pri ekoskanzene našli poslednú skrýšu, zaobdivovali si páva, magakľúč či zmenšeniny hradov Slovenska.

Ekoskanzen Lietavská Svinná

Zapriali sme si šťastný nový rok i za vydarenú túru a každý sa pobral opačným smerom domov. A opäť sa zatiahlo a začali padať megavločky. Cestou som šiel popri tečúcom potoku. Spoza vysokých stebiel som začul typické kačacie bitkárske zvuky. Zastavil som sa a chvíľu som v tichu načúval tichu. Vločky mi tikali na bundu, potok skrehlo žblnkotal, energia tiekla, dve kačky preleteli popri mne tak pol metra nad hladinou proti prúdu, kde o pár metrov s čľapotom pristáli a opäť splavovali s nadšeným výrazom v tvári. Cítil som zvláštne teplý riečny riasovitý opar. V tej zime to bolo zvláštne príjemné. Asi som už vyhladol a už sa mi nechcelo tasiť Canona na ten užívajúci si pár v tej samote.

Smerom od Lietavského hradu

Tak som sa potichu pobral opäť domov s blikajúcim otáznikom pojmu samota. Nie je samota stavom prostredia, kde elementy dynamiky prostredia vytvárajú správaním sa podmienky pre uvedomenie si, prečo je samota dobrým lacným artiklom všimnutia si hodnôt ľudskej existencie? Martes mi dal počas túrky otázku: „Dáva ti zmysel veta – Dnes bude nový rok?“ Dnes predsa nikdy nebude nový rok z čisto racionálneho hľadiska. Uzniesli sme sa na riešení, že to dáva zmysel, ak telefonujeme s niekým v inom časovom pásme. Zjavne riešiac nepodstatnú otázku ma napadlo čosi racionálne s prvkom dvojzmyselnosti. Diviaky a kačky idúce hlbšie do lesov, páry idúce hlbšie do domov alebo naopak hlbšie do lesov na hrad, šantiace páry vtákov vyššie v stromoch. Sú v samote, no nie osamote. Samota vnútra je výstupom, tá vonkajšia je vstupom pre výstup z tej vnútornej. Vonkajšia samota je postriežkou tej vnútornej. Ventiluje emócie.

Hľadáme samotu pred inými v spoločnosti izolovaním sa od ostatku a v prospech celkov len najbližších. Má byť silvester časom kľudu a meditácie či radosti a bláznenia sa v spoločnosti? Každému podľa gusta myslím.

Kostolík v Lietave

Rovnováha

Samota je zvláštna komodita. Sama nás od seba odháňa svojím charakterom a aj tak ju často vyhľadávame. Chceme ju, keď potrebujeme precitnúť, rozmýšľať, každopádne má čistiaci efekt, ale má aj tranzný charakter. Vyžaruje v nás emóciu po dlhšom čase jej užívania, keď pociťujeme ohromnú túžbu vrátiť sa do civilizácie, ženie nás späť k ľuďom, frajerkám, rodičom, súrodencom a kamarátom s túžbou vnímať ich mimiku, prítomnosť, zahrať si s nimi geocaching a občas sa pozrieť na veci či dianie z nadhľadu, kde neuvidíme len stopy idúce do samoty, ale aj ich aktérov a zámery.

Otázku samoty a hľadania nádherne zobrazil aj Sean Penn v snímke Útek do divočiny. Opäť sa mi potvrdila domniemka na konci dňa, že dôležitá je rovnováha opozít pre vnímanie sveta a príroda k tomu môže dopomôcť.

Prajem všetkým prežívanie nového roka 2012 v rovnováhe.