Tip na film: Útek do divočiny

Hádajú sa vám rodičia? Citovo vás to drancuje? Končíte školu, máte chuť zobrať nohy na plecia, nezaujímať sa o zárobok a nejakú smiešnu kariéru, vzťahy, lásku, máte zmätok z budúcnosti ale jasno v tom, čo urobiť teraz? Utekať čo najďalej od denných stereotypov? Spálite bankovky, vystačíte si s vlastnými nohami. Kráčať, stopovať, stanovať, bežať, loviť, vystupovať pod pseudonymom a žiť nadivoko? Vyvetrať si hlavu diaľkou a časom? Nemať cieľ, no hľadať ho a hľadať seba žitím pre tento aktuálny moment?

Život v opasku…road movie…

Ignorovať často smiešne predpisy, načierno sa nechať ofukovať nočným chladom sediac na boku vagónu idúc niekde k meandrom riek, splaviť ich, privyrobiť si na vlniacich sa obilných poliach kombajnovaním s oranžovými lúčmi slnka padajúceho k obzoru za chrbtom? V prírodnej „špine“ zlého počasia, v prírodnej „čistote“ tokov, bez závažia robenia si starostí o financie? Už dlho dúfate jednoducho zmiznúť, užiť si samotu, prespať diaľky, tešiť sa z prostosti, prírodnej energie potôčikov či drevín, zveri, plniť si sny, otvoriť sa osobnej psyché, súčasne nastavenej nielen americkým svetom hnania sa, čistým prievanom prítomnosti v krajine?

Divočina potlačených emócií versus príroda

Stretať prostých optimistických ľudí nezaťažených predsudkami, škatuľkovaním, plánmi, vyžarujúcich spontánnosť, filozoficky meditujúcich vlasatých hipíkov ako dožívajúcich rojkov a hipisáčky sťa vaše svedomie voči matke? Naturálne turistky, nenalíčené bosé dievčatá v trenkách a tričku vo svojom veku na zdieľanie myšlienok po večeroch pri garsónke, v stepnom vánku pozitívnej emócie či mrholení, keď nevidno slzy, ktoré neviete, odkiaľ sa zrazu berú?

Fyzické či emočné rany viac bolia?

Človek si povie: časť z tohto je, či bolo aj vo mne. Toto potrebujem žiť na riešenie vnútorného problému, sporu s realitou, vylíčenie negatívnej emócie voči konkrétnej osobe. Pofúkanie rán čerstvým chladivým vánkom rána. Ak áno, tento film (starší kúsok) bez hollywoodskych efektov ale duševným efektom, je pre vás. Ide o autobiografický príbeh súčasného hlavne mladého človeka, ktorý sa vysporiadáva s psychologickou traumou z detstva, ktorú má každý nejakú a hľadaním zmyslu svojho života a koexistencie ľudí navzájom, cez vzor človeka a prírody. Hľadaním ideí v exteriéri, dopovaním sa múdrosťou kníh, hľadaním, čo je podstatné v živote. Ide o obraz povedzme súčasného človeka, hodeného do sveta po škole, v ktorom nechce slúžiť v kamenných mestách plných naleštených kravát a peňazí, či nezaujímavej povrchnej budúcnosti s kariérou. Dosť s razantnou povahou riešiť veci ihneď a radikálne útekom do samoty.

Divočina potlačených emócií

Ďalší z alternatívnejších nádherných vyobrazení vývoja životnej etapy vnútorného nasmerovania sa každého z nás istou formou, hľadaním akéhosi čistého sveta bez peňazí a vymedzeného času, ktorý môžme paradoxne na konci roka 2011 badať v Európe enormne zreteľne v negatívnom blikaní neónu odpadávajúcich zhrdzavených eurohviezdičiek. Ide o istú formu kultu starých amerických indiánov, kedy posielali mládencov do prírody meditovať do pokraja fyzických aj mentálnych síl, kým nezistili podstatu svojho života a podľa toho dostali meno a stali sa mužmi. No v modernom podaní.

Ide o skrývanie sa pred nepríjemným chaosom pocitov z ľudí, doby, ide o druh meditácie? Neriešiť ľudí, prijímať svet prírody v jej prostosti? Už snáď len dodať zopár hlášok z filmu Seana Penna:

- Ak odpustíš, môžeš milovať.
– Šťastie je skutočné, len ak je zdielané.