Všetko sa dá…

Bol som včera v katolíckom kostole asi po 4 rokoch, nakoľko dala mama omšu za zomrelých členov rodiny. Chcel som jej urobiť radosť, že i pohan, resp. ateista ako ja, tam raz zájde. Hovorí sa, že kresťanstvo je na ústupe, či už kvôli atmosfére pedofilných škandálov, či kvôli nemodernosti a stuhlosti zmien v samotnom náboženstve či procese obradov, k meniacej sa dobe a spoločnosti. Skúsim to zjednodušiť, súhlasím s názorom Borisa Filana.

Má pravdu, že isté vyčlenenie ženského princípu tam je, ale to hovorí zas len o tom, že ide o konštrukt mužov. Či? Ok, je to vysoko filozofické a tomu som sa nechcel až tak venovať. Skôr som si v tomto článku, ako v danom kostole, vo chvíľkach dumacích začal trošku marketingovo hútať. Nie, nejdem komercializovať náboženstvo.

Ľudia v kostole chcú pridanú hodnotu

Skôr mi ide o to, že som si všimol, že ako kedysi, i teraz ma pohltila jedna skutočnosť a to tá, že som vo fázach formálnych odriekavacích častí omše opäť prestával vnímať, o čom boli. Neviem si pomôcť, ale osobne sa mi zdá časť omše paušalizovaných modlitieb a formálnych častí hrozne zdĺhavá a zbytočná. Chýba mi z danej omše väčšia zainteresovanosť jej hercov k publiku. Je to ako vo futbale. Ak je malé publikum, slabé fandenie, je aj výkon ochablý a následne i slovník fanúšikov. Naopak, ak je na takej Barcelone cez 80000 fanúšikov, ktorí vytvoria atmosféru obdarujúcu umelecký futbalový výkon, aj hráči sa viac snažia, aj diváci sú fascinovaní, majú pozitívnejší slovník, nenudia sa, pozornejšie vnímajú fintičky, desiatky kamier sledujú každú nuánsu hráčov, celé rodiny sa bavia lepšie ako pri nejakej komédii. Kresťanstvo má dobré základy hlavne vo veciach zameraných na vzťah človeka k človeku a na vplyv na deti, len to nevie predať. Stagnuje vďaka svojej prefilozofovanej transcendentnosti.

V kostole je to analogické. Malo by ísť podľa mňa o povzbudenie duše veriaceho a aby mal človek pocit spriaznenosti s ostatnými, nájdenie motivácií v živote. Čo som tam cítil ja? Vyzdobený, pekný a čistý interiér kostola, ale chlad a málo ľudí, formálny prejav kňaza, znudený až jeden miništrant, babky, babky a babky s permanentkami na svoje miesto a jeden zaspávajúci „stareček“.

Venovať sa ľuďom, nie bájkam

Zhrňme to, málo ľudí, zdĺhavá pasáž časti omše okrem kázne, utekanie myšlienok mimo kostola, zaujímavo podaná kázeň, zamyslenie sa, prečo ma práve kázeň zaujala. A tu je kameň úrazu a zároveň konkurenčnej výhody každého kňaza a systému omše. Tých 15 minút, kedy sa prihovoril ľuďom v kázni, začal slovami: „Dnes som bol v obchode a…“. Jednoducho zaujal príbehom, aktuálnym prežitkom, niečim, čo sa nás denne týka. A presne to by malo náboženstvo viac praktizovať, obraciať a k ľuďom v ľahšej a zrozumiteľnejšej forme a denným problémom, lebo to je ten faktor, ktorý berie kresťanstvu ovečky. A keď si náboženstvo zúfa po klesajúcich návštevách kostolov, napadlo ma, prečo sa nezamýšľa komplexne a hromadne nad tým, čo je využiteľné?

Kázeň by podľa mňa mala byť časťou omše, kde človek môže načerpať nové poznatky, vedenie, dostať odpovede. Prečo by ľudia nemohli pri odchode z kostola nahádzať nejaké otázky či problémy na papierikoch s dátumom, kedy budú najbližšie v danom kostole a kedy by mohol byť ich anonymný problém riešený? Keby sa v časti omše, buď časť kázne alebo na konci pri oznamoch, mohol kňaz povenovať problémom konkrétnych ľudí, konkrétnych problémov, poskytnúť im návody na riešenie, pohľad z rôznych zdrojov a uhlov a odborníkov? Veď kňazi majú isto dáku formu výučby psychológie za sebou. Ľudia by tak do kostola možno aj radi chodili takto riešiť svoje problémy, dostávali by kvázi „anonymné psychologické sedenia“ zadarmo. A kresťanstvo by znova začalo mať šmrnc. Ja viem, možno trocha generalizujem, ale nie len raz a nie len tu mám z omše takýto filozoficko-psychologický dojem z krachu konštruktu pointy náboženstva.

Obecenstvo inšpiruje

Viac ľudí by začalo navštevovať kostol, keď by sa dozvedeli, že tam môžu dostať pomoc. Každého z nás niečo trápi. Následne by sa kňazi viac snažili byť zainteresovaní do každého dňa a danej omše. Miništranti by sa viac sústredili a boli konfrontovaní s názormi, s ktorými budú možno v budúcnosti zasiahnutí. Ľudia by cítili silu slova a pomoci na konkrétnom mieste a omša by bola následne takým Barcelonským koncertom.

Hovorí sa, že ľudia by mali pocítiť rok 2012 ako v niečom revolučný. Vraj má byť tento rok časom stretu s inou civilizáciou, vraj by sa mal zhon a stres rýchlosti aktuálneho sveta zjemniť a ľudia by mali viac prichádzať na to, čo je v živote dôležité. Malo by ísť o istú duchovnú obnovu planéty. Verím, že to tak aj bude a osobne to tak cítim, že mnoho ľudí žijúcich i v mojom okolí je v strese a zhone a únave a postrádaní niekoho blízkeho, o ktorého sa môže oprieť, ísť prežiť chvíľky zamýšľania sa do kostola či hockde inde, kde môže nájsť kľud duše.

Výzva

Zaujímajme sa viac o seba, je jedno, či vyznávame kresťanstvo, budhizmus, new age a pod., v prírode je sila, v sile je život a rozvoj, s tým je ruka v ruke pozitívno a úsmev na tvári, v ňom je duševná rovnováha a s ňou sa dá všetko robiť ľahšie, žiť lepšie v súčasnosti. Nezostaňme v domnienke, že my ako študovaní predsa vieme, čo robíme. Ak niečo robíme, má to mať pridanú hodnotu pre spoločnosť, inak nás to v samotnej podstate duše neuspokojí. Tak sa zaujímajme o druhých. Na koniec jeden vtip, ktorým kedysi obzvláštnil koniec omše jeden mladý vtipný kňaz:

„Lesné zvieratká majú schôdzu a lev prednáša ročnú správu. „Tento rok sa narodilo 5 tigrov, 3 aligátory, 4 sliepky. Žiaľ zahynuli i dve mačky a…..poprosím myši v zadnom rade, aby prestali robiť mexické vlny!“