Na každého príde vek

Žiačka, dievča na diskotéke a žiak, chlapec na jednej z prvých chatovíc, vedia prečo sú tam, vedia o čo im ide. Chcú sa zabaviť, vyblázniť, skúsiť si zapáliť a ochutnať trocha ospevovanej liehovinky. Vidia to, čo je teraz, vidia čo sa práve deje okolo, nepotrebujú poznať, ako budú raz vychovávať vlastné deti, čo im môže v živote ešte skrížiť cesty, a ešte ani len netušia, že sú iba telieskom v kruhu ľudských príbehov.

Dvadsať rokov života

Ubehlo veľa rokov. Dievča je ženou, pre niekoho iba ženou, pre niekoho princeznou. A chlepec je mužom, pre niekoho iba jedným na ulici, pre niekoho rytierom. A tak ich stretla očakávaná večná láska, spoločné starosti, detský krik z pôrodnice, spoločné hádky, trápenie, nedorozumenia, výlety, rozkošné radovánky, úsmevy a bozky. Mladý pár, čo už vie, čo môže čakať od života, túži po rodine, šťastí, vzájomnej istote a porozumení. Pozerá, ako deti rastú, utvárajú si vlastné rodiny, ako vlasy belejú a strácajú sa. Občas sa zastavia a pozrú staré fotky. Fotky, čo urobil chlapec na chate a tie, čo urobilo dievča na diskotéke. Niekedy im pri tomto pohľade, tejto spomienke, vypadne slza, možno z hnusu nad svojim konaním, možno slza šťastného bezstarostného detstva, možno zo strachu, že ich deti budú opakovať chyby svojich rodičov, možno len cítia, že žili dobrý život. Čoskoro sa rozplynú, pominú, upadnú do zabudnutia a stratia význam. Čoskoro zoslabnú, stratia chuť, cit, um, uvidia to, čo ja ešte vidieť nemôžem.

Od tvárí k srdciam

Ten detský krik z pôrodnice, ktorý všetkých zobudil, patril malému človiečiku. Nevie, čo je to strach z chyby, ešte netuší nič o láske a priateľstve. Vie, že v maminom náručí môže tíško spať a snívať svoj detský sen. Nesnaží sa byť prvý, klamať , ohovárať, skrývať svoju zbabelosť, nechce vynikať v životnej múdrosti. Chce mať len pokoj, teplo, sucho a mäkko. Teší sa z hračkárskeho fotoaparátu, ktorý sa podarilo otcovi zohnať, kde si na negatív zapíše svoje postrehy a nápady. Nefotí hlúposti, ako si vtedy myslia jeho rodičia, fotí to, čo ho preberie, čo mu ukáže cestu a odhalí ľudskosť – ale až keď nato príde čas. V škôlke zistí, kto sú ľudia, čuduje sa, aký rozdielny može byť krik učiteľov, kuchárok a detí. Behá, lieta, chce vedieť viac a nerozmýšľa, či to niekedy využije. Spozná svojich kamarátov, svoje prvé lásky, tých, čo s ním budú žiť až naveky. Vystrája, hrá futbal, češe bábiky, riadi tatrovky, maľuje slnko a peklo, pozoruje stromy, počúva zvuky, pripína si sponky a oblieka veľké šaty.  Toľko vôní, zvukov, okamihov a motívov už nikdy viac v živote neuvidí.

 A z chodníkov cesty

Zrazu je v škole, pýši sa svojimi autíčkami, počítačovými hrami, bábikami, nálepkami, kartičkami. Nechá sa podkopávať, ohovárať, vyvoláva bitky, roztopašne sa smeje, kváče diavčatá, fúka guličky, je drzý, nadáva, spolčuje sa s kamarátmi. Skúša prvé cigaretky, prvý alkohol, rozmýšľa o naháčoch a kríži na kostole. Čoskoro začne so svojou partiou navštevovať bary, pozývať kamošov na oslavy, organizovať stanovačky, bude majstrom sveta a zastávkovým magnátom. Naučí sa, kedy mu býva zle, čo nesmie a musí, čomu sa dá vyhnúť, ako sa uliať zo školy.  Z človiečika, odhodlaného navždy žiť v maminom bezpečnom lone, sa stáva cestovateľ do neznámych vôd, do študenstkých čias, kde začína vnímať dobro a zlo, začína chápať morálku, ducha, štát, rodinu.

 Mám svoj cieľ

Uplynulo veľa rokov. Občas sa prechádza po ulici a smiech mu prezrádza, že všetko je, ako má byť. Človiečikovia končiaci základku sú zasa na zastávkach, zasa okupujú v noci okolie škôl, ihrísk a barov. Opäť sa mu vybavujú spomienky na tieto časy, keď si myslel, že dáko to prejde, dáko sa svet spraví, bude dobre. Končí strednú školu, má svoj cieľ, chce pokoriť svet, užívať si, dobre sa oženiť, cestovať, zarábať ťažké peniaze, klamať okolie. Chce vyštudovať, získať skúsenosti. Je vysokoškolským študentom, s diplomom v ruke, ovplyvnený tým, čo sa stalo. Ovplyvnený maminou smrťou, otcovým žiaľom, nedbanlivosťou súrodencov, zatrpknutosťou starých rodičov. Chce zrazu ujsť, zabudnúť, očariť dievčatá, zaujať chlapcov. Chce ísť tam, kde ho to baví.

 Kamaráti

Teraz je dospelý, telo sa zmenilo, duša vyrástla. Dostáva informácie, o ktorých nechýroval, vníma svet taký, aký je naozaj, taký, ako ho dokáže mať. Robí to, čo vie najlepšie, to čo ho uspokojí. Vie, že to množstvo priateľov, ktorým tak dôveroval, je preč, že ich zostalo iba pár. Vie, že spozná nových a že s tými starými si ešte mnoho ráz skríži cesty. Chce byť aj on kamarátom tým, čo o to stoja. Chce byť pre niekoho dôležitý. Dáva nádej svojmu šťastiu, vyčkáva, bojí sa, hrnie sa do manželstva, chce si založiť rodinu, riešiť len svoj vlastný biznis. Nájsť to a toho, koho hľadá, preň neznamená posunúť sa o krok ďalej, znamená to preň žiť pre okamih a pochopiť, na čo má.

Vieme toho veľa, chceme žiť v dobe, ktorá nám dáva možnosti obmeny len niekoľkých vecí. Obmeny možno niekedy nudnej, niekedy len funkčne upravenej pre formovanie nášho aktuálneho postoja. Dávame na rady, komentáre, postrehy okolia, vzory sa zhmotňujú a vystupujú do formy, ktorú možno vytvarovať. S istými črtami a obrysmi. Túžime ostať sami sebou, nechceme sa vzdať tvrdohlavosti, prítomna, klišé povahy nás núti moralizovať a subjektívniť objektívne. Až raz príde vek, kedy si so slzami v očiach budeme môcť pozrieť fotky z čias, keď sme vnímali motívy, farby a zvuky bez nároku na ich poznanie.