Súcit alebo vina?

Začalo to nevinne…

Nedávno, bolo to včera (ale to asi nebude platiť, keďže tento článok si prečítate ajajaj nevie sa kedy), som sa zúčastnil prednášky o záchrannej stanici pre zranené živočíchy v Zázrivej. Hm, zaujímavé dojmy. Ano, prednáška bola pekná, pozreli sme si film a spolu s ostatnými sa zamysleli nad osudom tých stvorení, ktoré doplatili, väčšinou na stret s ľuďmi a ich hrčkami. Nebudem tu rozoberať prednášku, ale zaujala ma jedna vec. Fascinuje ma pozorovanie ľudí a neodpustil som si to ani teraz. Sadol som si preto pekne dozadu, na kraj učebne, aby som mal na všetkých výhľad. Spočiatku, keď mal prednášku o vzniku a pôsobení stanice jej hlavný majster, sa nedialo nič zaujímavé. Každý sa tváril, že počúva, niektorí sa mrvili a vrtili, niektorí ťukali do mobilu. Potom začal dokument o stanici, kde ukazovali mnohých pacientov, fotky, zábery z vypúšťania na slobodu, jednoducho život stanice. A hoci vo filme neboli srdcervúce príbehy, hoci tam nikto v mukách neumieral a netrpel ťažkými chorobami, hoci to nebol film o detičkách a ľudských krížoch, stalo sa to, čo sa našťastie stáva ešte i dnes. Poslúchačom sa tlačili slzy do očí.

Ale prečo?

Prečo? Toto je otázka, na ktorú asi nikto z nás nevie odpoveď.  Budeme sa musieť uspokojiť s odpoveďou, že niekto nám chcel naprogramovať vyjadrenie „ľudskosti“, aby sme sa nevyvraždili hneď na druhý deň? Týmto nás chcel odlíšiť od ostatných tvorov? Ja považujem za bežné, keď plačeme pri romantických filmoch – to je asi niečo ako slzy šťastia a túžby zažiť niečo podobné. Keď plačeme pri blízkych s ťažkou chorobou či na pohrebe – vieme, že už ho nebudeme môcť poprosiť o radu. A mnoho iného, kedy plačeme „logicky“. Ale prečo teraz, pri pohľade na opusteného medvedíka, pri vypúšťaní zdravého orla, pri kŕmení malého ježka či pri pohľade do sovích očí cez pletivo? Je to zvláštne. Podľa mňa je to úplne úžasná vlastnosť človeka, ktorý sa snaží byť tvrdý, silný, vážny, držať krok s dobou. Vnímame snáď určitú spolupatričnosť s tými nevinnými tvormi, lebo iste uznáte, oni sú naozaj nevinné a to podstatne viac ako človek po spovedi. Ešte stále jednoducho chceme lietať, byť slobodní, nielen otrokmi doby, otrokmi žranice, miest, virtuálnej sieťoviny. Ale zároveň vieme, že uletieť nie je dokonca ani len možné, nieto ešte ťažké.

Alebo je to inak?

Druhá možnosť je, že sa nám slza zaguľatí na kraji slzivky, keď sa dívame na tieto často malé a opustené tvory a uvedomujeme si, že takmer vždy sú tam kvôli nám. Že nehráme s prírodou okolo celkom fér hru a že si robíme, čo chceme. Povieme si, veď taká je doba, niekto sa musí obetovať. Pritom ale neviem, či nebudeme svojimi vlastnými obeťami. Isté je, že ešte stále, aj keď nie navonok, tak zvnútra sme stále citlivými tvormi a to je znak, že môžeme vytriezvieť.

Teta moderátorka na konci povedala vetu, aby nám študovaným prírodovedcom bola práca koníčkom, a aby nás bolo viac ochránarov ako poľovníkov. Keby som nepoznal ľudí z oboch vetiev, tak by som uvažoval za jedno či druhé. Dnes ale viem, že nič nie je len na jednej ceste a niekedy treba vidieť aj pod pokrievku.

Pochvala patrí všetkým členom záchrannej stanice, pre ktorých je táto práca koníčkom a dobrovolne ju konajú popri práci „za peniaze“. A možno si to uvedomí aj nová slovenská vláda.